Úvod
Ústavný súd SR je v zmysle ustanovenia Článku 124 Ústavy SR zriadený ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, čomu zodpovedá aj spôsob jeho organizácie a konania pred ním. Ústavný súd SR je súčasťou súdnej moci, čo sa vyjadruje jeho zaradením do siedmej hlavy ústavy. Problematický sa však stal vzťah Ústavného súdu SR k všeobecným súdom. Problematickosť nastala v okamihu, keď ústavný súd začal dohliadať na dodržovanie ústavy všeobecnými súdmi. Spor o existenciu takej právomoci ústavného súdu vznikol v zrušenom type konania o podnete podľa Článku 130 odsek 3 Ústavy SR. Článok 127 odsek 1 Ústavy SR v znení ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov naďalej výslovne neuvádza, že ústavnou sťažnosťou možno namietnuť aj porušenie základného práva alebo slobody v konaní pred súdom, a tak môže ďalej trvať aj spochybňovanie ochrany ústavnosti ústavným súdom v konaní pred všeobecnými súdmi.
Kompetencia ústavného súdu týkajúca sa všeobecných súdov je pomerne úzko vymedzená rozhodovacou praxou ústavného súdu, podľa ktorej všeobecné súdy sú výlučne kompetentné v rámci svojho hierarchického usporiadania rozhodovať vo veciach im zverených v prvostupňovom konaní a o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch. Skutočnosť, že ústavný súd netvorí časť sústavy všeobecných súdov ho vylučuje z možnosti preskúmavať zákonnosť konania všeobecných súdov. Z tejto skutočnosti vyplýva, že v žiadnom prípade nemôže preskúmavať dodržiavanie a aplikáciu takých ustanovení procesných predpisov, ktoré sú prejavom nezávislého postavenia súdu z hľadiska rozsahu dokazovania atd. (1)
Keďže ústavný súd nie je súčasťou všeobecného súdnictva, nie je ani oprávnený preskúmavať či dokonca zrušovať rozhodnutia všeobecných súdov vo veciach, ktoré boli zákonom zverené do ich rozhodovacej právomoci. Rovnako nemôže rozhodnutiu všeobecných súdov v týchto veciach nahrádzať vlastnými rozhodnutiam.(2)
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej Ústavným súdom Slovenskej republiky nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.(3)
Ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu základnému právu, ak sa tejto mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred všeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd v konaní o podnete zistil, že protiprávnym konaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým došlo k porušeniu základného práva účastníka konania, ale on sám nevyužil na jeho ochranu všetky účinné prostriedky upravené v Občianskom súdnom poriadku, nemohol by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto právu prostredníctvom konania pred ústavným súdom. (4)
Ústavný súd SR napriek tomu nevylúčil zo svojej kompetencie ochranu ústavnosti pred postupom všeobecných súdov. Súdnu moc v Slovenskej republike vykonávajú ústavný súd a súdy Slovenskej republiky. Ide o dva samostatné systémy, ktoré sú vybavené osobitnými právomocami. Vzájomne sa nenahradzujú a nie sú vo vzťahu nadradenosti a podriadenosti. Právomoc všeobecného súdnictva sa vymedzuje v článkoch 142 odsek 1 Ústavy SR, podľa ktorého: súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Právomoc ústavného súdu sa výslovne neustanovuje len v článkoch 125 až 129 Ústavy SR.
Ústava do právomoci ústavného súdu výslovne zveruje aj rozhodovanie o neplatnosti právnych predpisov, ktoré v Slovenskej republike zostali v platnosti podľa článkov 152 odsek 1 Ústavy SR. Právomoc ústavného súdu implicitne ustanovuje aj článok 130 odsek 3 Ústavy SR, pretože v právnom štáte je vylúčené, aby oprávnená osoba mohla namietnuť porušenie svojho práva na štátnom orgáne, ktorý nemá právomoc o jej veci konať. Pre uplatňovanie právomoci ústavného súdu je podstatné aj ustanovenie Článku 124 Ústavy SR. Ústava neustanovuje štátnym orgánom právomoci, ktoré by mohli uplatniť spôsobom porušujúcim práva občanov. Keď štátny orgán svojím konaním alebo opomenutím poruší právo alebo slobodu, ktorú ústava zaručuje občanovi, svoju právomoc neuplatní v súlade s ústavou. Konanie o podnete je takým typom konania pred ústavným súdom, v ktorom sa zabezpečuje ochrana základných práv a slobôd zaručených ústavou, ak fyzická alebo právnická osoba namietne ich porušenie.
Ústavný súd v konaní o podnete nepreskúmava rozhodnutia štátnych orgánov, ktorými orgány Slovenskej republiky uplatnili svoju právomoc v súlade s ústavou. Ústavný súd ako jediný orgán Slovenskej republiky, ktorému ústava zveruje ochranu ústavnosti, má právomoc preskúmať, či iný štátny orgán vydal svoje rozhodnutie v rámci svojej právomoci, a či sa pri tom správal v súlade s ústavou.
Zdá sa, že tento postoj po zrušení konania o podnete modifikoval v konaní o ústavnej sťažnosti prostredníctvom právneho názoru, podľa ktorého Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ak Ústavný súd SR sa poskytnutia ochrany základným právam a slobodám zaručeným mimo článkov 46 až 50 zriekne z dôvodu, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodnutia všeobecných súdov, t.j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania nevyhnutne treba nastoliť otázku, či osoba, ktorej základné právo alebo sloboda zaručené rozdielnymi od
lánkov 46 až 50 mala realizované svoje právo na súdnu ochranu. Porušenie základného práva alebo slobody v takých prípadoch spočíva v nesprávnom, či dokonca nezákonnom, poskytnutí súdnej ochrany žalobcovi v súkromnoprávnom spore. V konaniach o ústavných sťažnostiach proti iným orgánom verejnej moci ústavný súd uplatňuje iný postoj. Na jeho ilustráciu možno pripomenúť právny názor, ktorý ústavný súd vyslovil v konaní proti Súdnej rade SR. Ústavný súd už konštatoval, že objektivitu konania o ochrane alebo rozhodovania o uplatnení základného práva alebo slobody občana treba považovať za neoddeliteľnú súčasť každého z tých základných práv alebo slobôd (upravených v druhej hlave ústavy), k ochrane ktorých alebo k rozhodovaniu o uplatnení ktorých dochádza v konaniach pred rôznymi orgánmi. (5)
Zjednotenie tohto právneho názoru s hodnotením vlastnej pôsobnosti v konaní o ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva alebo slobody v konaní pred všeobecnými súdmi je cestou k zvýšeniu účinnosti ochrany ústavnosti pred orgánmi súdnej moci.
Právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
Právo na súdnu ochranu ako základné ľudské právo je zakotvené v Ústave Slovenskej republiky ako významný inštitút po prvý raz. Totalitné ústavy ako odraz úrovne riadenia spoločnosti túto zásadu neobsahovali. Toto právo je úzko spojené s ostatnými základnými ľudskými právami a slobodami, ktoré predstavujú určitý vývoj ľudskej spoločnosti. Tvorí obsah základných dokumentov vydaných Organizáciou Spojených národov či Radou Európy.
Už Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá a vyhlásená rezolúciou Valného zhromaždenia 10. decembra 1948, zaradila medzi základné ľudské práva aj právo na súdnu ochranu. V článku sa 8 uvádza, že každý ma právo, aby kompetentné vnútroštátne súdy poskytli účinnú ochranu proti činom, ktoré porušujú základné práva priznané mu ústavou alebo zákonom. Podobne aj ďalšie významné dokumenty ako napr. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z r.1966, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v r. 1966 a ich opčné protokoly, Európska konvencia o ochrane ľudských práv a základných v r.1950. Zakotvením práva na súdnu ochranu do ústavy sa Slovenská republika prihlásila k tým demokratickým štátom, ktoré nielen základné práva slobody formálne vo svojich právnych normách upravujú, ale vytvárajú aj predpoklady na ich reálne uplatňovanie v činnosti štátnych orgánov a pri ich realizácii občanmi. Právo na súdnu ochranu je vo svojej podstate verejným subjektívnym právom. Oprávňuje občana uplatňovať základné ľudské práva a slobody voči štátu prostredníctvom súdov a iných orgánov verejnej správy.
I v článku v 46 ods. 2 Ústavy SR je výslovne stanovený ako subjekt, voči ktorému môže uplatňovať právo na súdnu ochranu, orgán verejnej správy. Tým sa na jednej strane nevylúčilo právo na súdnu ochranu voči súkromným osobám a na druhej strane sa zdôraznilo, že občan sa môže domáhať súdnej ochrany aj voči rozhodnutiam štátnych orgánov.
Článok 46 odsek 1 Ústavy SR , ktorý zaviedol právo na súdnu ochranu, zároveň pripustil možnosť pre občanov domáhať sa ochrany svojho práva aj na inom orgáne, ako na nezávislom a nestrannom súde. Je to možné pri splnení nasledovných podmienok:
- postup potrebný pre uplatnenie ochrany práva postup potrebný na uplatnenie ochrany práva na inom orgáne ako súde musí byt ustanovený v zákone,
- zákon musí výslovne určiť okruh práv, ktoré môžu byt pod ochranou iného orgánu ako súdu,
- vylúčenie možnosti nahradenia súdnej ochrany práva rozhodovacou činnosťou iného orgánu v prípadoch preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd,
- zakotvenie podmienok a podrobností inej ako súdnej ochrany v zákone,
Ústava tým, že upravila možnosť inej ako súdnej ochrany práva, povýšila inú právnu ochranu na inom orgáne na úroveň súdnej ochrany. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky preberá konkrétnu súdno-rozhodovaciu právomoc v oblasti základných práv a slobôd porušovaných štátnymi orgánmi. Ústavné sťažnosti proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody, pripúšťa v prípadoch, ktoré nepatria do rozhodovacej kompetencie všeobecných súdov.
Zásada práva na súdnu ochranu je narušená prípadmi predovšetkým v oblasti správneho súdnictva a sú presne (pozitívne i negatívne) v zákone vymedzené. Z tohto práva sú vylúčené rozhodnutia predbežného, procesného alebo poriadkového charakteru, rozhodnutia, ktoré nemajú charakter autoritatívneho rozhodnutia (rôzne upozornenia a pod.), osvedčovacie akty (vysvedčenie o určitých znalostiach), abstraktné akty (všeobecné záväzné normatívne právne akty), organizačné akty (štatúty a pod.).
Zásada práva na súdnu ochranu je doplnená ďalšou zásadou „denegatio iustitiae“, spočívajúcej v tom, že sudca je povinný vykonať súdnictvo. Sudca nemôže odmietnuť výkon súdnictva s odôvodnením, že predmetný spoločenský vzťah nie je upravený právnym predpisom. Z povahy práva na súdnu ochranu vyplýva, že jednotlivcovi patrí voči štátu v danej konkrétnej záležitosti iba právo na zodpovedajúce konanie pred príslušným súdom, nevzniká mu však nárok na „jemu priaznivé rozhodnutie v zmysle nároku na právnu ochranu“. Ústava teda zaručuje každému jednotlivcovi, fyzickej i právnickej osobe právo voči štátu, aby jeho žaloba bola prijatá a prejednaná v súlade so zákonnou úpravou občiansko-súdneho konania. Priaznivé meritórne rozhodnutie pre toho, kto sa domáha súdnej ochrany, závisí totiž v jednotlivých prípadoch od toho, či boli splnené procesné i materiálne zákonné predpoklady.
Právo na súdnu ochranu a z neho vyplývajúca povinnosť štátu k výkonu súdnictva má verejnoprávny charakter. Možnosť podania žaloby sa nezakladá na súkromnom práve a dôvodnosť, resp. vecná opodstatnenosť nie je podmienkou jej prejednania. Postačuje len právne tvrdenie obsiahnuté v žalobe. Vzhľadom na verejnoprávnu povahu žaloby nemožno sa práva na súdnu ochranu vzdať. Nie je možné postúpiť inému subjektu právo na súdnu ochranu bez postúpenia konkrétnej pohľadávky. Právo na súdnu ochranu nie je viazané na určité konkrétne hmotno-právne predpoklady, a preto náleží bez rozdielu každému subjektu. Možnosť žaloby odvodená z práva na súdnu ochranu, nepredpokladá skutočnú existenciu uplatňovaného práva, ale stačí iba právne tvrdenie. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd bez ohľadu na formuláciu danú konkrétnou pozitívnou právnou úpravou.
Podľa nálezu Ústavného súdu SR č. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v článku 46 odsek 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Konkrétne podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovujú ďalšie zákony. Je to jednak súdno-organiza
ný predpis – zákon o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a jednak procesné predpisy – Trestný poriadok a Občiansky súdny poriadok.
Obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu je aj právo na nestranného sudcu. Na zabezpečenie tohto práva slúži aj možnosť vznesenia námietky zaujatosti sudcu. V zákone š. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok(6) sa tejto problematike venujú ustanovenia § 12 až 16, v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok(7) sú to ustanovenia § 31 a § 32. Platný a účinný právny poriadok umožňuje namietnuť zaujatosť sudcu nielen v konaní pred všeobecnými súdmi ale aj upravuje podmienky a postup konania o námietke zaujatosti sudcu Ústavného súdu SR.
Nestrannosť Ústavného súdu sa zabezpečuje dvoma spôsobmi. Prvý spôsob predpokladá zákon o konaní pred ústavným súdom v ustanovení § 27 odsek 2, ktorý vytvára príležitosť pre sudcu, aby predsedovi Ústavného súdu SR oznámil dôvody pre svoje vylúčenie. (8)
Druhý spôsob vytvára právny základ pre iniciatívu účastníka konania. Účastník konania môže vyhlásiť, že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho zaujatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho zaujatosť vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho zaujatosť vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre zaujatosť sa neprihliada a Ústavný súd už o ňom nerozhoduje.(8)
Právny účinok uplatnenia námietky k zaujatosti, či už ju vznesie sudca, alebo účastník konania, môže nastať len z dôvodov ustanovených zákonom. Zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. v o konaní pred ústavným súdom znení neskorších prepisov, ustanovuje sudcovi povinnosť bez meškania oznámiť dôvody svojho vylúčenia predsedovi Ústavného súdu SR.
Zákon určuje aj spôsob rozhodovania o uplatnenej námietke zaujatosti. Platí, že ak ide o rozhodovanie v pléne Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre jeho zaujatosť rozhodne plénum Ústavného súdu; odmietnutý sudca nehlasuje. Ak ide o rozhodovanie v senáte Ústavného súdu, o vylúčení sudcu pre zaujatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Ak sudca sám vyhlási svoju zaujatosť vo veci a uvedie dôvody, postupuje sa podľa ustanovenia § 28 odsek 2 citovaného zákona. Tak ako právo na nestranného sudcu aj právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je podmienené nastaním právnych účinkov práva na prístup k súdu. Súd sa môže dopustiť prieťahov iba v konaní o takej veci, ktorá je predmetom súdneho konania.
Podľa článku 46 odsek 1 Ústavy SR každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany.
Autor:
JUDr. PhDr. Tomáš Peráček, PhD.
Fakulta managementu UK
Katedra informačných systémov
Odbojárov č. 20
820 05 Bratislava
Recenzenti:
Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.
Mgr. Petra Capandová, PhD.
Použité zdroje:
Rozhodnutie Ústavného súdu SR č. I. ÚS 5/98. Uznesenie z 28. januára 1998
Rozhodnutie Ústavného súdu SR č I. ÚS 55/98. Uznesenie z 25. augusta 1998
Rozhodnutie Ústavného súdu SR č I. ÚS 17/2001. Uznesenie z 19. apríla 2001
Rozhodnutie Ústavného súdu SR č I. ÚS 90/1997. Nález z 20. mája 1999
Rozhodnutie Ústavného súdu SR č II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00
Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
Zákon č. č. 38/1993 Z. z. v o konaní pred ústavným súdom znení neskorších prepisov
Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.
