Abstrakt
Po novembri 1989 sa v Českej a Slovenskej federatívnej republike, ako aj v jej subjektoch – v SR a ČR vytvorili postupne aj ústavnoprávne predpoklady a podmienky pre budovanie právneho štátu a to na princípoch pluralitnej demokracie s trhovým hospodárstvom, pre rešpektovaní ekologických aspektov.(2)
Významnou podmienkou a predpokladom budovania právneho štátu je dôsledné dodržiavanie ústavy a zákonov resp. celého právneho poriadku a to tak, všetkými štátnymi orgánmi, orgánmi samosprávy, ako aj všetkými osobami. Pritom sa zásahy do občianskych práv a slobôd môžu uskutočniť výlučne len na základe zákona. To znamená, že obmedzenie práv a slobôd občanov v právnom štáte sa umožňuje výlučne len zákonom.
Úvod
Existencia právneho štátu predpokladá i rovnovážne a navzájom nezávislé rozdelenie moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, čo si však vyžaduje presnú právnu úpravu. Teda štátne orgány, ako aj orgány samosprávy, ktoré realizujú štátnu moc v právnom štáte musia mať presne vymedzené, resp. principiálne ohraničené svoje kompetencie a vzájomné vzťahy to na jednej strane, a na druhej strane „sloboda občana“ je z princípov a principiálneho hľadiska neobmedzená.(3)
V prípade, ak dôjde k prekročeniu kompetencie resp. právomoci zo strany štátnych orgánov je možné toto kontrolovať, ako aj merať. Ak prekročením právomoci príslušnými štátnymi orgánmi a orgánmi samosprávy dôjde k porušeniu ústavnosti alebo zákonnosti, môže nasledovať sankčné konanie, ktoré má právnu formu. Z uvedeného môžeme poukázať nato, že v právnom štáte sa uskutočňuje ochrana ústavnosti a zákonnosti resp. ochrana ústavy. Inými slovami povedané: existencia a fungovanie ústavného súdnictva, resp. ústavného súdu SR je základným predpokladom a podmienkou na budovanie právneho štátu, ktorým podľa Článku I Ústavy SR Slovenská republika je. (4)
Ústavný súd „prvej“ Československej republiky
V súvislosti s ústavným postavením a právomocou Ústavného súdu SR treba poukázať na skutočnosť, že za „prvej“ Československej republiky podľa Ústavy Česko-slovenskej republiky z roku 1920 pôsobil ústavný súd len v rokoch 1921-1931 a 1938 -1939. Ústavná listina – zákon č. 121/1920 Sb. zakotvila ako novú právnu inštitúciu Ústavný súd ako orgán koncentrovaného a špecializovaného súdnictva, vykonávajúci abstraktnú kontrolu právnych noriem vychádzajúcu z Kelsenovského modelu. Jeho právomoc a pôsobnosť bola koncipovaná pomerne úzko. Ústavný súd sa skladal z siedmych členov a siedmych náhradníkov ustanovovaných rovnakým spôsobom. Po dvoch členoch mali do Ústavného súdu vysielať Najvyšší správny súd a najvyšší súd, ostatných dvoch členov a predsedu potom menoval prezident republiky. Funkčné obdobie bolo stanovené na obdobie desať rokov. Sudcovia nevykonávali funkciu ako svoje povolanie. Podrobnosti o ich činnosti ustanovoval zákon č. 162/1920 Sb. o ústavnom súde. Procesné pravidlá upravoval jednací poriadok ústavného súdu schválený plénom ústavného súdu, potvrdený prezidentom republiky a publikovaný v zbierke zákonov pod číslom 225/1922 Sb.(1)
Ústavný súd Československej republiky po roku 1945
Po obnovení Česko – slovenskej republiky v roku 1945 ani jedna z ústav Česko-slovenska nezakotvovala ústavné súdnictvo, t. j. osobitné orgány ochrany ústavnosti, resp. ochrany ústavy. I v ostatných štátoch východnej Európy sa kontrola ústavnosti, resp. ochrana ústavy neuskutočňovala osobitnými orgánmi – ústavnými súdmi. Kontrolu ústavnosti mal uskutočňovať najvyšší zastupiteľský orgán – parlament alebo jeho orgán (predsedníctvo alebo ústavno-právny výbor). Výnimku, ako takmer vo všetkom vo východnom bloku tvorila Socialistická federatívna republika Juhoslávia (SFRJ), kde jej ústava z roku 1963 a 1974 zakotvovala kontrolu ústavnosti ústavným súdom.(6) Kontrola ústavnosti alebo ochrany ústavy v spomínaných štátoch bola resp. mala byť uskutočňovaná viacerými štátnymi orgánmi. Okrem parlamentu a jeho orgánov kontroly ústavnosti, resp. ochranu ústavy mali vykonávať i všeobecné súdy a prokuratúra, pokiaľ sa to týkalo občianskych práv a slobôd (ale i povinností a tiež i orgány štátnej správy, keď išlo k kontrolu individuálnych právnych aktov oblasti občianskych práv a slobôd, pri odstraňovaní chybných rozhodnutí nižších orgánov štátnej správy vyššími orgánmi štátnej správy.
Ústavný súd ČSSR, ČSR a SSR po roku 1968
Na základe odbornej teoretickej literatúry zo štátov bývalého východného bloku ale najmä z poznania spoločenských pomerov u nás je problematické hovoriť o kontrole ústavnosti a ochrane ústavy. Na toto konštatovanie nás oprávňuje poznanie prakticko-politickej činnosti najvyšších orgánov štátnej moci , ktorými boli Federálne zhromaždenie, Slovenská národná rada, Česká národná rada, ktoré mali robiť ústavnú kontrolu, ako orgány reprezentujúce suverenitu ľude. Túto však nerobili, lebo vlastne ani Ústava ČSSR v znení ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, túto povinnosť neuložila. Malo ísť o činnosť – kontrolu či sú ústavné zákony, zákonné opatrenia ich predsedníctiev, ako aj podzákonné právne normy v súlade s ústavou. Nehovoriac o tom, že by boli tieto orgány realizovali niektoré právomoci, ktoré podľa ústavného zákona o československej federácii patrili Ústavnému súdu ČSSR. To isté možno povedať o všeobecných súdoch a prokuratúre, ako i o orgánoch štátnej správy, ktoré často porušovali ústavnosť i zákonnosť. Taktiež je nutné upozorniť nato, či vôbec bola ich činnosť v súlade s pojmom ústavná kontrola, resp. ochrana ústavy a to z hľadiska jeho obsahu ako i foriem uskutočňovania.
Inštitúcia ústavného súdu ako osobitného orgánu ochrany ústavnosti v republike bola zakotvená v ústavnom zákone č. 143/1968 Zb. o československej federácii v šiestej hlave, konkrétne v článkoch 86 až 100. V článku 101 citovaného ústavného zákona boli zakotvené i inštitúcie Ústavný súd Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky. Predpokladaný vykonávací zákon o ústavnom súde obsiahnutý v článku 100 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. nebol nikdy vlastne schválený FZ ČSSR. Treba taktiež upozorniť na skutočnosť, že Ústavný súd ČSSR nebol podľa ústavného zákona nikdy reálne vytvorený, resp. ustanovený. To isté platí i o článku 101, na základe ktorého mali byť vytvorené národné ústavné súdy. Toto sa nikdy nestalo, tieto ustanovenia zostali len absolútne a na papieri.
Ústavný súd Českej a Slovenskej federatívnej republiky
Dňa 27. februára 1991 Federálne zhromaždenie ČSFR schválilo na základe prezidentovej zákonodarnej iniciatívy ústavný zákon č. 91/1991 Zb. o ústavnom súde ČSFR. Týmto ústavným zákonom bol nahradená úprava ústavného súdu ČSSR zakotvená v ústavnom zákone č. 143/1968 Zb. o československej federácii. Pôsobnosť súdu bola stanovená pomerne široko, mal predovšetkým vykonávať abstraktné a konkrétnu kontrolu (federálnej) ústavnosti, riešiť kompetenčné spory medzi republikami a rozhodovať o niektorých ďalších otázkach. Ústavný súd sa skladal z dvanástich sudcov (pri zachovaní parity) menovaných prezidentom republiky z kandidátov navrhnutých Federálnym zhromaždením ČSFR a národnými radami (každý zbor po osem kandidátov) na funkčné obdobie 7 rokov. Ústavná úprava bola vykonaná zákonom č. 491/1991 Zb. o organizácii Ústavného súdu ČSFR a konaní pred ním. Následne bol plénom ústavného súdu prijatý organizačný a jednací poriadok Ústavného súdu ČSFR.
Až na základe tohto právneho predpisu bol skutočne vytvorený Ústavný súd ČSFR v januári 1992, ale len na veľmi krátku dobu, pretože zanikol spolu s Českou a Slovenskou federatívnou republikou ku dňu 31. decembra 1992.(7)
Autor:
JUDr. PhDr. Tomáš Peráček, PhD.
Fakulta managementu UK
Katedra informačných systémov
Odbojárov č. 20
820 05 Bratislava
Recenzenti:
Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.
Mgr. Petra Capandová, PhD.
Použité zdroje:
- Blahož J.: Vznik a počátky vývoje ústavního soudnictví, s. 85
- Čič, M.:Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Matica Slovenská, Martin 1997
- Drgonec, J.:Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Heuréka, Šamorín 2007
- Posluch, M. – Cibulka, L.:Štátne právo Slovenskej republiky, Heuréka, Šamorín 2003
- Kráľ, J. a kolektív:Ústavné garancie ľudských práv, VO PF UK, Bratislava 2004
- Kresák, P.:Porovnávacie štátne právo, VO PF UKBratislava 1993
- Pavlíček, V.: Ústavní právo a státověda, Praha 1998, s. 323
Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.
