Ústavnosť – kontrola ústavnosti

Abstrakt

Ústavnosť, ako jedna zo základných súčastí demokratického štátu je neodmysliteľne spojená s osobitým postavením ústavy v systéme právnych noriem. Výnimočné postavenie ústav v právnom poriadku každého štátu (prípadne ďalších ústavných noriem – ústavných zákonov a pod.) je do značnej miery podmienené ich obsahom. Práve v ústavách je totiž vyjadrená suverénna vôľa ľudu po štátoprávnom usporiadaní a forme vlády, postavenie najdôležitejších štátnych orgánov, rozdelenie ich kompetencií, základné práva a slobody občanov, ako aj celý rad ďalších otázok a vzťahov, ktoré daná spoločnosť v určitom historickom období pokladá za najdôležitejšie. Ústavnosť, chápaná ako potreba jednoty právneho poriadku štátu s obsahom jeho základného zákona, nemôže teda existovať bez hierarchicky usporiadaného súboru právnych noriem, na čele ktorého sa tento zákon, vzhľadom na svoj obsah aj význam, nachádza.

Úvod

Za najdôležitejšiu súčasť ústavnosti možno označiť normotvornú činnosť štátnych orgánov, ktorých povinnosťou je pri jej napĺňaní dbať na to, aby sa všetky právne predpisy, ktoré vydávajú, nedostávali do rozporu s obsahom ústavy. Z uvedeného by však mohol vzniknúť dojem, že obsah ústavnosti sa v podstate vy

erpáva iba určitými formami kontroly súladnosti zákonov a podzákonných právnych predpisov (nariadení vlády, vyhlášok ministerstiev, nariadení orgánov miestnej samosprávy a pod.) s ústavou daného štátu. Toto konštatovanie však vôbec nie je úplné, pretože pri kontrole ústavnosti ide aj o kontrolu

innosti štátnych orgánov, ústavných

initeľov a všetkých ďalších subjektov, ktorých úlohou je uvádzať ústavu do života a ktorí tak vlastne svojou činnosťou dotvárajú do reálnej podoby často aj jej dosť abstraktné ustanovenia. V najširšom zmysle možno preto ústavnosť chápať aj ako viazanosť štátnych orgánov, ústavných činiteľov, politických a spoločenských organizácií a samozrejme aj občanov ústavou, resp. ústavnými normami. (9)

Na uvedenie deklarovaného princípu ústavnosti do každodenného života štátu a spoločnosti je nevyhnutné, aby v jednotlivých krajinách existovala inštitúcia a postup, na základe ktorého by sa uskutočňovala kontrola vládnej moci, najmä či jej činnosť je v súlade s obsahom ústavy a či táto neprekračuje ústavou stanovené princípy a obmedzenia. Toto je úlohou ústavného súdnictva, ktoré možno definovať ako osobitné súdne konanie, ktorého úlohou je bezprostredne garantovať zachovávanie ústavy. Základ súdnej kontroly ústavnosti pritom vychádza z oprávnenia súdnych orgánov ( ako tretej zložky moci v štáte ) vyhlásiť za neplatné rozhodnutia ostatných dvoch zložiek ( zákonodarnej a výkonnej ), pokiaľ by boli v rozpore s ústavou alebo ústavným zákonom daného štátu. (1)

Ústavné súdnictvo

Ústavné súdnictvo je osobitná forma súdnictva, ktorá vo svojej podstate predstavuje súdnu kontrolu ústavnosti (na rozdiel od politickej) sa vyvinula v ústavnom vývoji USA a najmä po 2. svetovej vojne sa stala neoddeliteľnou súčasťou demokratických ústav ako jeden zo základných kameňov právneho štátu. V zásade rozlišujeme dva druhy výkonu ústavného súdnictva, a to všeobecné a špecializované.

Všeobecné ústavné súdnictvo je typické pre USA vykonávajú ho všeobecné súdy, ale len v rámci riešenia určitého sporu a súdy zákony nerušia, ale vytvárajú precedens (zákony použijú alebo nepoužijú s vedomím, že sa tak bude používať i do budúcnosti).

Špecializované súdnictvo je budované na odlišnej zásade – právomoc rozhodovať má len súd špecializovaný na tieto otázky a zväčša je nazývaný ako ústavný súd. Rozdiel oproti predchádzajúcemu druhu ústavného súdnictva predstavuje aj právomoc ústavných súdov, ktoré rozhodujú len niektoré veci, ktoré sú spravidla určené ústavou daného štátu. (2)

Pochopiteľne rozsah vecí prejednávaných ústavnými súdmi sa medzi jednotlivými štátmi líši, ale v zásade je v právomoci ústavných súdov najmä:

• abstraktná alebo konkrétna kontrola ústavnosti právnych predpisov,
• rozhodovanie kompetenčných konfliktov medzi najvyššími štátnymi orgánmi, pokiaľ o tom nerozhoduje iný orgán,
• vo federatívnych štátoch kompetenčné konflikty medzi federáciou a členskými štátmi, prípadne medzi
• lenskými štátmi navzájom,
• podávanie výkladu ústavy v prípade sporu,
• rozhodovanie o ústavných sťažnostiach, ktorými sa fyzické alebo právnické osoby domáhajú ochrany v prípadoch, keď si myslia, že boli porušené ich základné práva zo strany orgánov verejnej moci,
• rozhodovanie vo volebných veciach vrátane sťažnosti proti overeniu
• i neovereniu mandátu,
• rozhodovanie o ústavnosti politických strán,
• rozhodovanie o žalobách proti najvyšším predstaviteľom štátu pre porušenie ich povinností,

Forma a obsah rozhodnutí ústavných súdov sa odlišuje od formy rozhodnutí všeobecných súdov (rozhodnutie sa nazýva uznesenie, nález, rozsudok) a konanie pred ústavnými súdmi vykazuje tiež určité špecifiká, pri

om je pri rozhodovaní viazaný výlučne ústavou, prípadne i medzinárodnými zmluvami, pokiaľ ide o základné práva a slobody fyzických

i právnických osôb. V zásade platí, že proti rozhodnutiam ústavných súdov nie je prípustný žiadny opravný prostriedok. (5) V našich pomeroch je však ešte jedna možnosť a to obrátiť sa na Medzinárodný súd pre ľudské práva v Štrassburgu a požiadať tento o rozhodnutie.

 Koncepcie ústavného súdnictva

Ako už bolo uvedené, výkon ústavného súdnictva je možné v zásade rozdeliť na dva druhy, a to všeobecné a špecializované. (2) Pri všeobecnej charakteristike súdnej kontroly ústavnosti označovanom ako model všeobecného ústavného súdnictva, ktorý je typický pre USA, ide o tieto základné znaky:

• decentralizácia, čo znamená, že na výkon kontroly ústavnosti sú oprávnené všeobecné súdy na rôznych stupňoch tak federácie, ako aj štátu a tieto orgány sú oprávnené skúmať nielen ústavnosť zákona, ale ju vo svojom rozhodnutí aj hodnotiť,
• incidentnosť a konkrétnosť umožňuje súdnym orgánom sa zaoberať otázkou ústavnosti iba v súvislosti s konkrétnym sporom, a to ako otázkou predchádzajúcou právnu podstatu (meritum) samej rozhodovanej veci. Súdne orgány sa nevyjadrujú k nej priamo v rozhodnutí, ale v jeho odôvodnení, v ktorom pri neústavnosti právnej normy napríklad konštatujú, že zákon nie je možné použiť v konkrétnom prípade,
• zúžené právne účinky rozhodnutie súdneho orgánu sa vzťahuje iba na dotknuté strany; zásada „inter partes“ / medzi stranami/, ktorá je však
• iasto
• ne upravená doktrínou súdnych precedensov, v súlade s ktorou môžu rozhodnutia najvyššieho súdu prejudikovat rozhodnutia nižších súdov v podobných prípadoch, (3)
• spätná účinnosť neuplatňuje sa v zmysle vyslovenia absolútnej nulitnosti dotknutej právnej normy, ale svojím rozhodnutím môžu zastaviť jej ďalšie uplatňovanie v budúcnosti (zásada „ex nunc“). Rozhodnutia súdnych orgánov sa v žiadnom prípade nevzťahujú na už právoplatné rozhodnutia prijaté na základe uvedenej normy v minulosti.

Pri snahe o určité zovšeobecnenie charakteristických znakov súdnej kontroly označovanej ako špecializovaná kontrola ústavnosti možno konštatovať, že je pre ňu príznačné najmä:

• centralizácia výkonu (kontrolou ústavnosti sú poverované osobitné súdne alebo takmer súdne orgány, stojace mimo sústavy všeobecných súdov, v ktorých spravidla nepracujú iba profesionálny sudcovia, ale aj ústavní právnici a niekedy aj politici),
• abstraktný charakter kontroly ústavnosti (abstraktná kontrola ústavnosti sa zameriava na kontrolu súladnosti spravidla celého právneho predpisu, poverený orgán ju vykonáva na základe návrhu niektorého z priamo ústavou určených subjektov, na podanie návrhu sa nevyžaduje preukázanie konkrétneho porušenia ústavou chráneného práva alebo vzťahu, a dosta
• ujúcim je presved
• enie oprávneného subjektu, že právna norma alebo rozhodnutie štátneho orgánu je v rozpore s ústavou),
• následný (represívny) charakter (s výnimkami sa kontrola ústavnosti uskutočňuje iba ako následná, t.j. návrh na preskúmanie ústavnosti právneho predpisu alebo rozhodnutia sa môže podať až po nadobudnutí jeho ú
• innosti, a práve naopak, orgánom povereným kontrolou ústavnosti sa v ústavách zakazuje vyjadrovať sa k ústavnosti iba pripravovaných právnych predpisov)
• všeobecne záväzný charakter rozhodnutí vydávaných pri výkone abstraktnej kontroly (rozhodnutia orgánov poverených kontrolou ústavnosti sa spravidla uverejňujú v osobitných zbierkach podobným spôsobom ako všeobecne záväzné predpisy – zásada „erga omnes“ – /voči všetkým/),
• rozhodnutia (nálezy, uznesenia) ústavných súdov vydávané pri abstraktnej kontrole ústavnosti majú spätné ú
• inky („ex tunc“)

Vo všeobecnosti sa kontrola ústavnosti rozdeľuje na politickú, ktorúvykonáva zákonodarný orgán zvyčajne sám a právnu vykonávanú súdmi, alebo osobitnými orgánmi. Z iného hľadiska teória ústavného práva člení kontrolu ústavnosti na abstraktnú (všeobecnú), ktorej obsahom je najmä posudzovanie súladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych noriem s ústavou a konkrétnu kedy orgán kontroly ústavnosti rozhoduje o konkrétnom porušení ústavy, napr. na základe sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby. (4)

 Vybrané pojmy ústavného práva

Ústavné právo / zo stsl. Pravosť =slušnosť, spravodlivosť/ – hlavné odvetvie práva, ktorého predmetom úpravy sú najdôležitejšie spoločenské vzťahy – štátoprávne vzťahy, ktoré vznikajú pri uskutočňovaní štátnej moci prostredníctvom zastupiteľských orgánov ( t. j. nepriamo) a občanmi ( priamo). Teda upravuje štátnu moc vo vnútri štátu, jej fungovanie a organizáciu na určitých princípoch, ako aj základné znaky vzťahu štátnej moci a občanov.

Ďalej predmetom úpravy je aj kontrola ústavnosti, oblasť priamej a nepriamej demokracie, právny status jednotlivca (ľudské práva a slobody občanov, taktiež práva národnostných menších, etnických skupín), zásady organizácia a činnosť štátnych orgánov.

Subjektom ústavného práva je štát a štátne orgány, ľud (občania) ako nositeľ všetkej štátnej moci a v štáte, politické strany a hnutia združenia, samosprávne orgány, obce a občania. Predmetom štátnoprávnych vzťahov sú práva a povinnosti subjektov ústavného práva. Tieto vlastne vyjadrujú podstatu štátoprávneho vzťahu.

V pluralitných demokraciách právne normy zaraďujeme do dvoch skupín, t. j. do verejného a súkromného práva. Ústavné právo zaraďujeme do verejného práva, ktoré veda ústavného práv definuje ako súbor právnych noriem oprávňujúcich a zaväzujúcich štát alebo nositeľov verejnej moci ( napr. obce, VÚC, ale i právnické osoby verejného práva) a ich orgány. (6)

V Slovenskej republike ale i v iných pluralitných demokraciách sa vyskytuje dvojaké označenie tohto odvetvia práva ako ústavné právo či štátne právo. Treba povedať, že jednoznačnú odpoveď nedáva ani právna veda, ba ani právna prax. Deliacu čiaru nemožno robiť ani podľa právnych systémov. Faktom však je že termín ústavné právo sa používa najmä v USA, Francúzsku, Taliansku, na druhej strane v SRN prevažuje označenie štátne právo, rovnako tak v nemeckých kantónoch Švajčiarska.

V bývalých socialistických štátoch sa používal termín štátne právo, dnes je i tu situácia rôznorodá. Nejednotnosť je i v našich podmienkach.

Ústavné obyčaje / zo stsl. obyčaj = obyčaj / – patria medzi pramene ústavného práva hlavne v krajinách, kde sa uplatňuje anglosaský právny systém. Vznikajú dlhodobým praktickým používaním určitých pravidiel v politickom a ústavnom živote. Politicky a morálne za považujú za záväzné, avšak legislatívne nie sú upravené, teda ani nie sú právne vynútiteľné. (7)

Ústavné obyčaje upravujú napríklad proces menovania britského premiéra, postavenie kabinetu ministrov, demisiu vlády po vyslovení nedôvery v Dolnej snemovni britského parlamentu, a podobne.

Akákoľvek snaha rekonštruovať britskú ústavu bez ohľadu na tieto ústavné obyčaje by poskytla celkom skreslený obraz, napr. o neobmedzených právomociach britského monarchu ( kráľovnej) ľubovolne menovať a odvolávať vládu. Až v súvislosti s obsahom ústavných obyčají je možné právomoci monarchu (kráľovnej) uviesť na pravú mieru a a identifikovať vlastnú ústavu a zároveň dokumentovať, že pozícia panovníka je z hľadiska menovania a fungovania vlády úplne iná než ako to vyplýva z holých ústavných predpisov. (8)

Ústavné súdnictvo / zo stsl. sod = súd (práv. termín)/ – rešpektovanie zásady ústavnosti ako jedného z východiskových princípov budovania právneho a demokratického štátu ktorá vychádza z osobitného postavenia ústavy, v ktorej je vyjadrená suverénna vôľa ľudu ( ako nositeľa moci) premietajúca sa do riešenia celého radu ústavnoprávnych otázok, ktoré je nutné vtesnať do ústavy ako základného pravidla existencie a fungovania danej spoločnosti. Z uvedeného následne i vyplýva aj požiadavka rešpektovania tohto základného zákona a to nielen v normotvorbe daného štátu v najširšom slova zmysle, ale aj v jeho celej ďalšej činnosti upravenej a regulovanej právom.

Záver

Princíp kontroly a ochrany ústavnosti vychádza z osobitného postavenia ústavy a možno ho zásadne realizovať iba v ústavnom systéme založenom na hierarchii právnych noriem, na vrchole ktorých stojí ústava. Inak povedané, o kontrole ústavnosti v materiálnom i formálno-právnom zmysle slova možno hovoriť len v tých štátoch kde boli prijaté písané ústavy. Všetky tieto štáty si osvojili základnú premisu ústavnosti t. j., že zákon odporujúci ústave nemôže byť platný.

Kontrola (ochrana) ústavnosti sa však ani zďaleka nevyčerpáva iba formami kontroly súladu zákonov a podzákonných právnych noriem s ústavou daného štátu. Jej obsahom sú i problémy nesúladu dvoch právnych noriem, obsahu vzťahu ústavnej zodpovednosti, spory medzi ústavnoprávnymi subjektami, ale aj ochrana základných práv a slobôd občanov (jednotlivcov) a podobne.

Pri existencii týchto rozporov je nutnú hľadať objektívnu pravdu a túto pravdu aj autorizovať. História svetovej ústavnosti postupne dospela k rozsiahlej skúsenosti a a účelnosti existencie trvalého arbitra týchto potencionálnych sporov. Skúsenosť klasickej ústavnosti potvrdila, že pri riešení takýchto rozporných vzťahov sa pravda najlepšie nachádza formou postupu, ktorý je regulovaný a ktorý má charakter procesu.

Touto cestou moderná ústavnosť dospela k orgánu súdneho typu, ktorého sudcovská pozícia je posilnená nezávislosťou od iných orgánov a garantovanou funkčnou istotou sudcov. Rodí sa osobitný druh súdnej moci, ktorým je „ústavné súdnictvo“ ako právny inštitút modernej ústavnosti. Neviaže sa však na vznik moderných ústav, ale v ústavných systémoch jednotlivých štátov sa presadzuje postupne v závislosti od mnohých objektívno-spoločenských a subjektívnych faktorov. Podmienkou fungovania ústavného súdnictva je pluratita inštitúcii založená na princípe deľby moci a realizujúca sa v rámci demokratického zriadenia. Práve takéto zriadenie počíta s rôznorodosťou názorov, záujmov a následne i s pluratitou politických inštitúcii ( najmä politických strán). V tejto súvislosti je logické, že môže, či skôr musí dochádzať k sporným a konfliktným situáciám.

Autor:

JUDr. PhDr. Tomáš Peráček, PhD.

Fakulta managementu UK

Katedra informačných systémov

Odbojárov č. 20

820 05 Bratislava

Recenzenti:

Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.

Mgr. Petra Capandová, PhD.

Použité zdroje:

1. Čič, M.:Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Matica Slovenská, Martin 1997
2. Čič, M. – Mazák, J. – Ogurčák, Š.: Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, Cassoviapress, Košice 1993
3. Drgonec, J.:Komentár k Ústave Slovenskej republiky, Heuréka, Šamorín 2007
4. Ficová, S. a kol. :Občianske právo procesné – Základné konanie, VO PF UK Bratislava
5. Posluch, M. – Cibulka, L.:Štátne právo Slovenskej republiky, Heuréka, Šamorín 2003
6. Kráľ, J. a kolektív:Ústavné garancie ľudských práv, VO PF UK, Bratislava 2004
7. Kresák, P. a kolektív:Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky 1993-1997, Kalligram, Bratislava 1999
8. Mazák, J.:Podania v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, Košice 1994
9. Kresák, P.:Porovnávacie štátne právo, VO PF UKBratislava 1993

Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.