Abstrakt
Inštitút ústavnej sťažnosti predstavuje výnimočný prostriedok ochrany práv, ktorý vychádza z ústavného práva a v určitých rovinách smeruje k multidisciplinárnemu či medzinárodnoprávnemu skúmaniu problematiky(10), ktorej právna úprava aj napriek viacerým novelizáciám aj v súvislosti s novou migračnou vlnou ostáva v slovenskom právnom prostredí aj po rokoch odborných a laických diskusií do značnej miery nedokončená. Účelom príspevku je skúmať hmotnoprávnu ako aj procesnú stránku konania o ústavnej sťažnosti. Nosnými právnymi predpismi sú medzinárodné dokumenty a to najmú listina základných práv a slobôd, ktorá bola transpondovaná do Ústavy Slovenskej republiky (13), ako aj zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (14). Pri riešení tejto problematiky sa využívajú aj ostatné všeobecne záväzné právne predpisy tak z oblasti verejného práva ako aj práva súkromného napr. Občiansky súdny poriadok či trestný poriadok. Zámerom autorky príspevku je analyzovať vybrané nedostatky, s ktorými je potrebné sa popasovať.
Úvod
Pri analýze pojmu ústavná sťažnosť a jej mieste v právnom systéme, je nutné zdôrazniť, že tak ako ústavný súd nie je typickým predstaviteľom súdnej moci, rovnako ani ústavná sťažnosť nie je považovaná za prostriedok ochrany práva v tradičnom ponímaní. Pravdou však je, že ide o prostriedok právnej ochrany, ktorý je značne špecifický, vyjadruje však myšlienku spravodlivosti (6) a umožňuje každému domáhať sa svojich práv.
Základným rozdielom od znakov klasického modelu nástrojov ochrany je skutočnosť, že úlohou ústavnej sťažnosti nie je ochrana práva vo všeobecnom formálno-materiálnom chápaní, ale ide o špecifický prostriedok ochrany základných ľudských práv a slobôd. Podľa E. Wagnerovej platí, že zavedením individuálnych sťažností, plní ústavné súdnictvo vedľa funkcie strážcu ústavnosti aj funkciu strážcu základných práv.(12)
Z tejto charakteristiky vychádza tvrdenie, že ústavnú sťažnosť možno podať len v prípadoch, keď nastanú konkrétne ústavou alebo zákonom predpokladané právne skutočnosti. Kontradiktórnym výkladom je preto možné dospieť k názoru, že ústavný súd sa bude vecne zaoberať riešením sťažnosti pri naplnení určitých presne stanovených podmienok a je možné povedať, že v tomto prípade ide o tzv. špecifické ústavné právo.
Možnosť domáhania sa základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane nerozhoduje iný súd, nie je jedinou osobitosťou v pojme ústavná sťažnosť. Ústavnou sťažnosťou je možné sa domáhať ochrany aj pred odmietnutím poskytnúť informáciu. (5)
Podľa Článku 127 Ústavy SR Ústavný súd Slovenskej republiky rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ide teda o ochranu práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, resp. zakotvených v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Pôvodná úprava ústavnej sťažnosti v našej ústave do prijatia ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bola značne reštriktívna a viedla k faktickej obsolétnosti tohto inštitútu ( napr. za obdobie piatich rokov Ústavný súd vydal len štyri nálezy o porušení práva). Ústavná sťažnosť totiž mohla smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu ústredného alebo miestneho orgánu štátnej správy alebo orgánu územnej samosprávy a aktívne legitimovaným subjektom bol iba občan Slovenskej republiky. Naproti tomu úprava podnetu fyzických a právnických osôb podľa (zrušeného) Článku 130 odsek 3 Ústavy SR bola veľmi voľna a umožňovala rôzny výklad tohto inštitútu.
Uvedená novela Ústavy SR, ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002 umožnila spojiť ústavnú sťažnosti a podnet s tým, že nová právna úprava ústavnej sťažnosti sa približuje nemeckému, resp. českému vzoru, okrem možnosti spojiť konanie o ústavnej sťažnosti s konaním o súlade právnych predpisov. Ústavná sťažnosť je v ústave vymedzená pozitívnym aj negatívnym spôsobom. Pokiaľ ide o pozitívne vymedzenie ústavnej sťažnosti:
– musí smerovať proti právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu, inému zásahu alebo nečinnosti,
– týmto rozhodnutím, opatrením, iným zásahom alebo nečinnosťou boli porušené základné práva a slobody,
– aktívne legitimovaným subjektom je každá fyzická osoba a právnická osoba,
Negatívne vymedzenie spočíva v nemožnosti uplatnenia ústavnej sťažnosti na ústavnom súde, ak o ochrane práv a slobôd rozhoduje iný súd. Sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. Občianskeho súdneho poriadku alebo Správneho poriadku), okrem prípadu keď sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (takýto dôvod môže byť skutočnosť, že súd neodpustil sťažovateľovi súdny poplatok za odvolanie a rozhodnutie súdu pre neho nevýhodné, nadobudlo právoplatnosť). Okrem toho sťažnosť možno podať iba v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. V tomto prípade nemožno zmeškanie lehoty odpustiť ako je to napríklad v Trestnom poriadku.
Konanie o ústavných sťažnostiach je upravené osobitným procesnoprávnym predpisom, ktorým je zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ( ďalej len zákon), ktorý nadobudol účinnosť dňom jeho vyhlásenia, čo spôsobilo neplynutie legisvakačnej doby.(4) Z jeho jednotlivých ustanovení vyplývajú aj zásady konania pred ústavným súdom ale je však na škodu veci, že nie sú taxatívne vymedzené v úvodných článkoch tak ako to upravuje Zákonník práce. (11) Predmetom konania je ochrana porušeného práva, pričom treba skúmať, či k porušeniu ktorého konkrétneho práva došlo a či mu ústava poskytuje ochranu. (9) Podanie sťažnosti nemá odkladný účinok, ústavný súd však môže rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu. Toto dočasné opatrenie zaniká najneskoršie právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení.
V konaní o ústavnej sťažnosti ústavný súd (ak sa nerozhodne inak) vychádza zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach. Ak Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví:
– ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenia ústavy alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili,
– akým právoplatným rozhodnutím, opatrením, iným zásahom, alebo nečinnosťou základné právo alebo sloboda boli porušené.
Ak došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd rozhodnutím alebo opatrením, Ústavný súd Slovenskej republiky takéto rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ak to pripúšťa povaha iného zásahu do základných práv a slobôd, ústavný súd zruší aj takýto iný zásah. Ak došlo k porušeniu základných práv a slobôd nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto svojou nečinnosťou porušil základné práva a slobody, konal. Okrem uvedeného Ústavný súd Slovenskej republiky môže:
– vrátiť vec na ďalšie konanie (ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť, pričom je viazaný právnym názorom ústavného súdu),
– zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd,
– prikázať, aby ten, kto základné práva alebo slobody porušil, obnovil stav pred porušením,
– priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie,
Subjekty právnej ochrany
Sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd“. Z tohto môžeme vyvodiť, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická a právnická osoba, ktorá splna podmienky na prijatie ústavnej sťažnosti. Z hľadiska subjektu je potrebné poukázať na novelu ústavy z roku 2001, ktorá zjednotila podnet na ústavný súd a ústavnú sťažnosť a takisto opravila nepresné znenie Článku 127 Ústavy SR „ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov“ kde na miesto občanov dala fyzické a právnické osoby, čím sa zamedzilo pochybnostiam pri doslovnom uplatňovaní znenia ústavy či priznať ústavnú ochranu aj cudzincom a právnickým osobám – neobčanom SR.
Takisto Článok 127a Ústavy SR priznal právo ústavnej ochrany aj orgánom územnej samosprávy. Sťažnosť môže podať orgán územnej samosprávy, ktorý tvrdí, že neústavným alebo nezákonným rozhodnutím, alebo iným neústavným alebo nezákonným zásahom sa zasiahlo do veci územnej samosprávy, ak o ochrane proti takým rozhodnutiam alebo zásahom nerozhoduje iný súd. (7)
Takáto sťažnosť okrem všeobecných náležitostí návrhu uvedených v ustanovení § 20 zákona musí obsahovať označenie :
a) neústavného alebo nezákonného rozhodnutia, alebo neústavného alebo nezákonného zásahu,
b) veci územnej samosprávy, do ktorej sa zasiahlo,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
K sťažnosti sa obligatórne pripojí kópia právoplatného rozhodnutia alebo dôkaz o inom zásahu. Účastníkmi konania sú orgán územnej samosprávy, ktorý podal sťažnosť, a ten, proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa ustanovenia § 58b odsek 1 zákona nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu pred zásahom do veci územnej samosprávy účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd však nesmie neodmietnuť prijať sťažnosť, aj keď sa nesplnila vyššie uvedenú podmienku, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažnosť možno podať iba v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia alebo upovedomenia o inom zásahu do veci územnej samosprávy. Táto lehota sa pri zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ o tomto zásahu mohol dozvedieť. Ak sťažovateľ využije svoje dispozičné právo a vezme svoju sťažnosť späť, Ústavný súd konanie o nej zastaví.
Ak Ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, v čom spočíva neústavné alebo nezákonné rozhodnutie, alebo neústavný alebo nezákonný zásah do veci územnej samosprávy, ktorý ústavný zákon alebo zákon sa porušil, a akým rozhodnutím alebo zásahom toto porušenie nastalo. Ústavný súd vychádza zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.
V prípade, ak zásah do veci územnej samosprávy nastal rozhodnutím, Ústavný súd toto rozhodnutie súčasne zruší. Ak porušenie práva na územnú samosprávu spočívalo v inom zásahu, ako je rozhodnutie, Ústavný súd zakáže pokračovať v porušovaní práva a prikáže, ak je to možné, aby sa obnovil stav pred porušením.
Následkom zrušenia rozhodnutia Ústavným súdom je vrátenie veci na ďalšie konanie a orgán, ktorý vo veci rozhodol, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní je však viazaný právnym názorom Ústavného súdu.
Záver
Slovenská právna úprava inštitútu Ústavnej sťažnosti je obsiahnutá v článkoch 127 a 127a Ústavy Slovenskej republiky, na čo nadväzuje zákon o organizácii ústavného súdu. Aj vzhľadom k viacerým novelizáciám a a dostatočnej súdnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, je možné považovať skúmanú problematike za dostatočnú. Podľa názoru autorky primerane a dostatočne upravujú inštitút ústavnej sťažnosti, ktorý prešiel viacerými právnymi úpravami a z uvedeného dôvodu sa v rámci záverov de lege ferenda nepovažuje za potrebné upraviť resp. doplniť už mnohokrát upravované právne predpisy.
Podľa názoru autorky by skôr bolo potrebné aby štát sprísnil dozor nad orgánmi verejnej správy najmä prostredníctvom prokuratúry, ktorej povinnosťou je dohliadať na zákonný postup orgánov verejnej správy čo by potencionálnych porušovateľov v dnešnej dobe informačného veku odradilo od protiprávneho konania. Zlepšením činnosti tohto orgánu by prišlo aj k značnému odbremeneniu Ústavného SR, ktorý je doslova „zasypaný“ ústavnými sťažnosťami.
Použité zdroje:
1. Greguš, M. ml., – Petrinec, F. UKOMAKIS: The impact of information technology, information and communication flow and storage control, Managing the “intengibles”: business and entrepreneurship perspectives in a global context [elektronický zdroj]. – Ancona : Universitá Politecnica delle Marche, 2014. – ISBN 978-88-907795-7-2. – s. 1131 [CD-ROM]
2. Gregušová, D. a kol. 2005. Právo informačných a komunikačných technológii. Bratislava : STU, 2005. 186 s. ISBN 978-80-227-2622-1
3. Lazar, J. a kol. 2006. Občianske právo hmotné 2 – Záväzkové právo; Právo duševného vlastníctva. 3. vydanie. Bratislava : IURA EDITION, 2006. 598 s. ISBN 80-8078-084-6
4. Mrva, M.- Lenická, L. –Turčan, M. – Peráček, T- Mišurová, L. – Kubát, B. Legisvakancia v právnom poriadku Slovenskej republiky. In : Analýza normatívneho inštitútu legisvakancie. Bratislava. Univerzita Komenského v Bratislave, 2009, s. 5-19, ISBN 978-80-7160-292-7
5. Peráček, T. K niektorým problémom slobodného prístupu k informáciám In: Dny práva 2013 : Právni ochrana proti nepravomocným správny aktům [elektronický zdroj]. – Brno : Masarykova Univerzita, 2014. –ISBN 978-80-210-6811-7. – s. 204-220 [online]
6. Peráček, T. K sociálno-etickým východiskám spravodlivosti. In: Den právni teorie – Česko-slovenská doktorandská konference o teorii prava 2014 : sborník příspěvků z konference [online]. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2014. [ s. 18] Spisy Právnické fakulty Masarykovy univerzity, řada teoretická, Edice Scientia, č. 485. ISBN 978-80-210-7369-2.
7. Peráček, T. Medzinárodnoprávne garancie prístupu k informáciám, In. Súčasné trendy a problémy v manažmente [elektronický zdroj]. – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2013. – ISBN 978-80-223-3526-3. – S. 186-198 [CD-ROM]
8. Peráček, T. Podnikanie podľa živnostenského zákona. In: Obchodné právo pre manažérov Právne postavenie podnikateľa podľa obchodného zákonníka Obchodné spoločnosti a družstvo – Bratislava. Univerzita Komenského v Bratislave, 2014. s. 153-164. ISBN 978-80-223-3618-5
9. Peráček, T. Právo zamestnanca na súdnu ochranu a jeho úprava v právnom poriadku Slovenskej republiky : In. Zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce : desať rokov aplikačnej praxe (2001-2011). – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2012. – ISBN 978-80-7160-327-6. – S. 73-81
10. Peráček, T. Ústavné a medzinárodné garancie práva na informácie v porovnaní s existujúcou právnou úpravou. In. Manažment v teórii a praxi [elektronický zdroj]. – Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2012. – ISBN 978-80-223-3351-1. S. 278-289. [CD-ROM]
11. Treľová, S. – Peráček T. Pracovné právo pre manažérov. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2013 s. 46. ISBN 978-80-223-3530-0
12. WAGNEROVÁ, E. Ústavní soudnictví: vznik, význam a některé organizační a procesní aspekty v komparativním pohledu, Praha: Linde, 1996, str. 67
13. Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava SR v znení neskorších predpisov
14. zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
Autor
JUDr. Silvia Treľová, PhD.
Univerzita Komenského v Bratislava
Fakulta managementu
Odbojárov č. 10
820 05 Bratislava
Slovenská republika
Recenzenti
Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.
JUDr. Michal Dzurdzík, PhD.
Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.
