Právna úprava československého, resp. slovenského mediálneho prostredia po roku 1989

Abstrakt

Rok 1989 bol plný udalostí. Prišlo k zmene spoločenského zriadenia, následne sa konali prvé slobodné voľby od roku 1946. Obsahové zameranie príspevku vychádza historicko – právneho posúdenia niektorých udalostí, má však určitý interdisciplinárny charakter a zasahuje tak do viacerých oblastí práva najmä však práva správneho či európskeho. V určitých rovinách smeruje k multidisciplinárnemu či medzinárodnoprávnemu skúmaniu problematiky, ktorej koncept a právna úprava ostáva nielen v slovenskom právnom prostredí aj po rokoch odborných a laických diskusií do značnej miery nedokončená. Skúma však najmä otázku informovania verejnosti po roku 1989 na území bývalého Československa s osobitným poukazom na Slovensko čo je hlavným zámerom autora.

Úvod

Po roku 1989 sa výrazne zmenilo postavenie médií, do ktorých zahŕňame predovšetkým rozhlas, televíziu, periodickú tlač a dnes už najmä Internet. Pôvodné označenie médií bolo vyjadrené zákonom č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch. Hromadnými informačnými prostriedkami v zmysle § 3 ods. 2 boli popri periodickej tlači agentúrne spravodajstvo, spravodajské a ostatné publicistické časti rozhlasového a televízneho vysielania a spravodajský film. Zákon zaraďoval do hromadných informačných prostriedkov aj zvukové a obrazové záznamy používané na pravidelné informovanie verejnosti o udalostiach, javoch, faktoch a názoroch doma (t.j. v ČSSR) alebo v zahraničí. Predmetom tohto zákona bolo v súlade s ústavne zaručenou slobodou prejavu, slova a tlače právo občanov využívať periodickú tlač a ostatné hromadné informačné prostriedky na to, aby ich prostredníctvom získavali informácie a verejne vyjadrovali svoje názory. Toto právo sa reálne začalo uplatňovať až po roku 1989, keď sa zaviedol duálny systém rozhlasového a televízneho vysielania a periodická tlač postupne prešla do rúk súkromných vydavateľov.

Prijatie listiny základných práv a slobôd

V januári 1991 prijalo Federálne zhromaždenie ČSFR Základnú listinu ľudských práv a slobôd vychádzajúc z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a  článkov 10 a 17 tohto dohovoru, zaručujúcich slobodu slova, prejavu, právo na informácie, vyhľadávanie, prijímanie a šírenie myšlienok a informácii bez ohľadu na hranice štátov.

Po roku 1989 začala ešte vtedajšia federálna vláda pripravovať nový tlačový zákon, v čom sa pokračovalo aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nový tlačový zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači agentúrnom spravodajstve a o doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) bol však prijatý až v roku 2008 Národnou radou SR.

Bývalé Československo bolo prvou postkomunistickou krajinou, ktorá prijala zákon o duálnom vysielaní, ktorý umožnil rozhlasové a televízne vysielanie prevádzkovateľmi, podnikateľskými subjektmi. Osobitnú úpravu duálneho vysielania v oblasti rozhlasu a televízie zaviedol zák. č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania. V zmysle § 3 citovaného zákona prevádzkovateľom vysielania mohol byť ten, kto získal oprávnenie na vysielanie a to buď na základe zákona, alebo na základe udelenej licencie. Tým sa prevádzkovatelia rozhlasového a televízneho vysielania rozdelili do dvoch základných skupín a to na základe zákona ako verejnoprávni vysielatelia a na základe udelenej licencie stali verejnoprávnymi vysielateľmi, kým prevádzkovatelia vysielajúci na základe licencie súkromní (komerční) vysielatelia. Podľa tohto zákona sa právnická osoba mohla stať držiteľom licencie, ak mala sídlo na území Slovenskej republiky a ak bola zapísaná do obchodného registra; fyzická osoba sa mohla stať podľa tohto zákona držiteľom licencie, len ak mala trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Ak jej bola udelená licencia, bola povinná zapísať sa do obchodného registra.

Verejnoprávny rozhlas a televízia

Ako verejnoprávna inštitúcia bol zriadený v máji 1991 Slovenský rozhlas a Slovenská televízia upravené samostatnými zákonmi, ktoré vymedzili ich postavenie ako národné, nezávislé, verejnoprávne, informačné, kultúrne a vzdelávacie inštitúcie so sídlom v Bratislave. V súčasnom období ich postavenie a pôsobnosť upravuje zák. č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska, na základe ktorého došlo k zlúčeniu oboch verejnoprávnych inštitúcií do jednej s názvom Rozhlas a televízia Slovenska. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia tak v zmysle novej právnej úpravy sú organizačnými zložkami bez právnej subjektivity, hoci ich postavenie ako národná, nezávislá, kultúrna, vzdelávacia a informačná inštitúcia sa nezmenilo.

Ešte v roku 1992 bola zák. č. 294/1992 Zb. zriadená Rada pre rozhlasové a televízne vysielanie, ktorej úlohou bol najmä dohľad nad dodržiavaním zákonov a všeobecne záväzných právnych noriem v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. (1) V roku 2000 bol prijatý úplne nový zákon č. 308/2000 Z. z o vysielaní a retransmisii, ktorý už výrazne akceptoval medzinárodnoprávnu úpravu verejných aj súkromných prevádzkovateľov v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. Najmä právna úprava televízneho vysielania vychádzala z existujúceho dokumentu Európsky dohovor o cezhraničnej televízii, ktorý zároveň vychádzal zo smernice EÚ o televízii bez hraníc. Európsky dohovor o cezhraničnej televízii prijal Výbor ministrov Rady Európy v roku 1989 Tým boli prvýkrát na celoeurópskej úrovni prijaté spoločné pravidlá pre cezhraničné televízne vysielanie. Dohovor prispel k vyjasneniu právnych a ekonomických prístupov k cezhraničnému televíznemu vysielaniu. Zároveň pre cezhraničných vysielateľov priniesol právnu istotu v tom, že ich programové služby, ktoré rešpektujú určité spoločné normy zakotvené v dohovore, môžu byťprijímané a voľne preberané na územiach zmluvných štátov dohovoru.

V EDCT sa výrazne odrážal nový technologický vývoj v oblasti televízneho vysielania, povinnosť zabezpečiť ochranu maloletých vo vysielaní televíznych programových služieb a právo na informácie, ktoré sa týkali vysielania európskych diel v programovej službe vysielateľov s cieľom priblížiť kultúrny rozvoj v jednotlivých európskych krajinách, ktoré signovali EDCT.

Zákon o vysielaní a retransmisii zaväzuje vysielateľov rozhlasového a televízneho vysielania zabezpečiť časový priestor pre orgány verejnej moci na informovanie obyvateľov SR. Táto povinnosť je upravená priamo v ustanovení § 15b zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého sú orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom povinné na základe rovnosti poskytovať vysielateľovi informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti; tým nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného predpisu, t.j. informácie vyplývajúce zo zákona o ochrane utajovaných skutočností. Povinnosťou vysielateľov je tiež ochrana zdroja a obsahu informácií. Podľa ustanovenia § 15c je vysielateľ povinný zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie v spravodajských programoch a publicistických programoch a o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, najmä ak o to požiadala fyzická osoba, ktorá informácie poskytla. Rovnako je vysielateľ povinný zachovávať mlčanlivosť aj vo vzťahu k písomnostiam, tlačovinám a iným nosičom údajov, najmä obrazovým záznamom, zvukovým záznamom a zvukovo-obrazovým záznamom, z ktorých by mohla byť zistená totožnosť fyzickej osoby, ktorá informácie poskytla.

Od týchto povinností môže vysielateľa oslobodiť len fyzická osoba, ktorá informácie poskytla; po smrti tejto osoby patrí právo udeliť súhlas blízkym osobám podľa § 116 Občianskeho zákonníka a ak takýchto osôb niet, táto povinnosť zaniká. Povinnosť mlčanlivosti sa vzťahuje aj na zamestnanca vysielateľa; táto povinnosť mu zaniká, ak už táto zanikla pre vysielateľa. Výnimkou z povinnosti zachovávať mlčanlivosť je prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu.

Po novembri 1989 došlo tiež k zásadným zmenám v práci ČSTK. Zákonom č. 81/1992 Zb. zo dňa 30. januára 1992 sa zmenil názov Čs. tlačovej agentúry na Slovensku na Tlačovú agentúru Slovenskej republiky ( TASR). Popri TASR od 15. augusta 1997 začala pôsobiť aj súkromná tlačová agentúra SITA.

Systém periodickej tlače

Ponovembrové politické zmeny sa odrazili i v systéme slovenskej tlače. Sloboda tlače a sloboda podnikania podnietili vznik veľkého množstva titulov. Do popredia sa dostali najmä tie, ktoré boli v predchádzajúcom režime silne potláčané ako napr. cirkevná tlač a pod. V súvislosti s rozvojom trhovej ekonomiky vznikli nové vydavateľstvá, z ktorých viaceré existovali len obmedzenú dobu, pričom vákuum po nich na mediálnom trhu zapĺňali vždy nové a nové periodiká.

V súvislosti s poskytovaním informácií od orgánov verejnej moci platný a účinný zák. č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači ukladá týmto orgánom povinnosť, podobne ako je to u prevádzkovateľov a vysielateľov rozhlasu a televízie poskytovať v zmysle § 3 cit. zákona „informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti.“ Zákon upravuje povinnosť mlčanlivosti o zdroji informácií zo strany vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry. Podľa § 4 cit. zákona sú povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve a o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o to požiadala fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla.

Obidve zákonné normy vychádzajú z čl. 26 ods. 5 Ústavy SR, podľa ktorého „orgány verejnej moci majú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.“ Ak porovnáme čl. 26 ods. 5 Ústavy SR s § 3 tlačového zákona, povinnosť štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy poskytovať informácie o svojej činnosti sa týka širšieho okruhu subjektov.

Ako ďalej uvádzajú autori Vozár, Valko, Lapšanský v Komentári k tlačovému zákonu „predmetom úpravy komentovaného ustanovenia § 3 tlačového zákona sú niektoré podmienky poskytovania informácií vydavateľom a tlačovým agentúram zo strany povinných osôb. V prvom rade, povinné osoby musia informácie vydavateľom periodickej tlače a tlačovým agentúram poskytovať „na základe rovnosti“.

Záver

Záverom je treba vyzdvihnúť, že Československo ako prvá postkomunistická krajina zaviedla zákonom možnosť duálneho vysielania a tým štát dal priestor i súkromným prevádzkovateľom médií. Negatívom je však jeho nedostatočná kontrola obsahu vysielania. Je bežné, že v čase určenom pre maloletých divákov je v médiách množstvo nevhodných programov plných násilia, negatívne vplývajúceho na deti a mládež a z toho stúpajúca kriminalita mladistvých, ktorí násilie považujú za súčasť života.

Použité zdroje:

1. Brečka, S. 2002. Média v Slovenskej republike. Trnava : UCM, 2002. 201 s. ISBN 80-89034128
2. Serafínová, D. – Vartál, J. 2005 Náčrt dejín slovenskej žurnalistiky. Ružomberok : Katolícka Univerzita v Ružomberku, 2005. 339 s. ISBN 80-8084-047-4.
3. Vozár, J., – Valko, E., – Lapšanský, L. 2009. Tlačový zákon. Komentár, Praha : C.H. Beck, 2009. 273 s. ISBN 978-80-7400-169-7
4. Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 168/1998 Z .z. o uzavretí Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii
5. Zákon SNR č. 294/1992 Zb. o Rade SR pre Rozhlasové a televízne vysielanie;
6. Zákon NR SR č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch
7. Zákon NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky
8. Zákon č. 171/1998 Z. z. o prístupe k informáciám o životnom prostredí,
9. Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
10. Zákon č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností
11. Zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov
12. Zákon č. 619/2003 Z. z. o Slovenskom rozhlase
13. Zákon č. 16/2004 Z. z. o Slovenskej televízii

Autor

JUDr. PhDr. Tomáš Peráček, PhD.

Univerzita Komenského v Bratislava

Fakulta managementu

Odbojárov č. 10

820 05 Bratislava

Slovenská republika

tomas.perace@fm.uniba.sk

Recenzenti

Doc. JUDr. Daniela Gregušová, CSc.

JUDr. Michal Dzurdzík, PhD.

Digital Science Magazine, Číslo 1, Ročník IV.