K novej kodifikácii súkromného práva – časť III. (Návrh nového Občianskeho zákonníka)

Abstrakt:

V januári roku 2009 vláda Slovenskej republiky schválila Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka, ktorým sa vo veľkej miere vymedzilo základné smerovanie a obsah budúceho kódexu súkromného práva. Od formulovania predstáv po finalizovanie textu uplynulo niekoľko rokov. Predkladaný článok završuje sériu príspevkov autora k novej kodifikácii súkromného práva predstavením vybraných inštitútov.

Úvod: 

Dňa 16. septembra 2015 sa uzavrela ďalšia etapa prác zameraná na novú kodifikáciu súkromného práva.  V ten deň komisia zriadená pre prípravu návrhu nového Občianskeho zákonníka doručila ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky kompletnú pracovnú verziu návrhu Občianskeho zákonníka.

Návrh nového Občianskeho zákonníka (ďalej len “Návrh”) obsahuje celkom 1754 paragrafovaných ustanovení. Systematicky sa Návrh člení na šesť častí:

  1. časť – Všeobecné ustanovenia
  2. časť – Rodinné právo
  3. časť – Vecné právo
  4. časť – Dedičské právo
  5. časť – Záväzkové právo
  6. časť – Spoločné a záverečné ustanovenia

Každá z uvedených častí sa obvykle člení na ďalšie (samostatné) celky. Z hľadiska rozsahu, najobsiahlejšou je piata časť, ktorá okrem všeobecných ustanovení (I. Hlava) upravuje v druhej hlave “Záväzky zo zmlúv a iných právnych úkonov” a v tretej hlave “Záväzky z iných právnych dôvodov”.

Vybrané právne inštitúty:

V zhode s koncepciou prijatou v Legislatívnom zámere sa Návrh v úvodných ustanoveniach vymedzuje k ostatným súkromnoprávnym predpisom. Už v prvom ustanovení sa vyslovene uvádza, že Občiansky zákonník je všeobecným a základným predpisom súkromného práva. Už samotné spojenie “súkromné právo” treba považovať za určité nóvum, keďže ide o spojenie, ktoré nepoužíva Občiansky zákonník [[1]], ba ani novší Obchodný zákonník z roku 1991.[[2]] Treba dodať, že pri formulácii tohto ustanovenia sa nepresadila potreba vymedzovať samotný pojem súkromného práva. Vychádzalo sa z teoretického poznania, podľa ktorého v právnom poriadku, resp. právnych poriadkoch neexistuje ucelený a vykryštalizovaný dualizmus verejného a súkromného práva. Prevážili aj kritické postoje k obdobnému ustanoveniu nového Občianskeho zákonníka v Českej republike, v ktorých sa poukazovalo na to, že presná hranica medzi súkromným a verejným právom “je obtížně nalezitelná” … definice už úplně nemožná a kromě toho neni v kódexu potřebná”.[[3]]

Návrh Občianskeho zákonníka má snahu byť všeobecným predpisom súkromného práva. To  nevylučuje, aby zároveň prinášal aj úpravu vzťahov, ktoré si z rôznych dôvodov vyžadujú odlišnú právnu úpravu. Kritériom pre odlíšenie od všeobecnej úpravy je obvykle status zmluvných strán. Ak existuje osobitný dôvod, Návrh rozlišuje a osobitne upravuje vzťahy, v ktorých je zmluvnou stranou “podnikateľ” alebo “spotrebiteľ”, pričom častejšie sa osobitná úprava zdôvodňuje tam, kde sa v zmluvnom vzťahu stretáva podnikateľ so spotrebiteľom. Návrh týmto akceptuje vývojové tendencie súkromného práva, ktoré s globálnymi zmenami trhu konštatujú aj potrebu ochrany slabšej zmluvnej strany (spotrebiteľa).

Od úvodných ustanovení Návrh deklaruje dispozitívnosť právnej úpravy – na rozdiel od platného práva sa zakazujú (len také) dohody, ktoré porušujú dobré mravy, verejný poriadok alebo práva týkajúce sa postavenia osôb, vrátane práva na ochranu osobnosti. Dispozitívnosť ustanovení zákonnej úpravy sa vyzdvihuje aj v úprave všeobecných zásad, na ktorých má byť Občiansky zákonník vybudovaný. V Návrhu sa výslovne uvádzajú tri zásady, pričom na prvé miesto sa radí zásada slobodnej vôle subjektov, nasledovaná zásadou rovnosti a nanovo zásadou ekvity (slušnosti).  Nevylučuje sa, že pri aplikácii sa prihliadne aj na ďalšie všeobecné uznávané zásady spravodlivosti a práva.

Návrh na prvom mieste uvádza zásadu slobodnej vôle, čím chce predostrieť, že účelom  právnej regulácie je vymedzenie priestoru pre sebarealizáciu jednotlivca. Predstava slobodnej vôle ako pilotnej zásady súkromného práva získava svoje obrysy aj v ustanoveniach o výkone a ochrane práv. Navrhovaná konštrukcia po novom nastavuje štandard aprobovaného správania sa. Takým je konštrukcia “rozumného človeka”, ktorý pri výkone svojich práv nesleduje len vlastné záujmy, ale dbá aj na záujmy iných. Základom správania sa “rozumného človeka” je schopnosť konať s bežnou starostlivosťou a opatrnosťou; na druhej strane každý je oprávnený v právnom styku takéto správanie od rozumného človeka dôvodne očakávať. Nároky na očakávané správanie sa sprísňujú u “profesionálov”, t.j. osôb, ktoré dali najavo osobitné znalosti, schopnosti, odbornosť alebo príslušnosť k určitému stavu. U takýchto osôb nepostačuje “bežná starostlivosť”, vyžaduje sa “zodpovedajúca miera starostlivosti”. To isté sa vzťahuje na osoby, ktoré sa samy zaviazali k činnosti, u ktorej sa vyžadujú osobitné schopnosti alebo ju vykonávali bez toho, aby to bolo nutné. Z uvedeného vyplýva, že Návrh ponecháva priestor na to, aby v prípade sporu súd určil obsah a rozsah očakávanej “bežnej” alebo “zodpovedajúcej miery starostlivosti” a prihliadal pritom na okolnosti konkrétneho prípadu.

Sloboda vôle subjektov súkromnoprávnych vzťahov sa koriguje aj v ďalšom ustanovení, ktoré ukladá povinnosť konať v právnom styku poctivo a v dobrej viere. Uvedené spojenie dvoch zložiek – poctivosti a dobrej viery je v našom súkromnom práve novinkou,[[4]] nie však v európskom práve, kde dlhodobo predstavuje modelový štandard správania sa. Spojenia “Good Faith” a “Fair Dealing” spomína tak Spoločný referenčný rámec (čl. II. 802), ako aj Princípy európskeho zmluvného práva (čl. I.201). Je zrejmé, že takéto pojmy  môžu pre domáce právo vyznievať cudzo (ide o tzv. “právne iritanty”[[5]]), a že ich vymedzenie  môže byť zložité.[[6]] Napriek tomu by dobrá viera a poctivé konanie mali byť vnímané ako dôležitý interpretačný nástroj na hľadanie “mravnej a právnej cnosti alebo tiež hodnoty slušnosti a spoľahlivosti, rovnako ako aj rozumnosti a v určitom ohľade aj oprávnenej očakávateľnosti druhými”.[[7]]

Mimoriadny význam sa v Návrhu kladie na poctivosť konania a dobrú vieru v zmluvnom práve, kde sa tieto normatívy aplikujú na všetky štádia – od prípravy zmluvy, určovaní jej obsahu až po plnenie zo zmluvy. V časti nazvanej “rokovanie o zmluve” sa napríklad po novom ustanovuje, že ak strana nerokuje v dobrej viere, alebo v rozpore s ňou zruší rokovanie a nedôjde k uzavretiu zmluvy, nahradí škodu spôsobenú druhej strane v rozsahu márne vynaložených nákladov (tzv. culpa in contrahendo); v rozpore s dobrou vierou je najmä to, keď strana vstúpi do rokovania, alebo v ňom pokračuje, hoci nezamýšľa dospieť k dohode s druhou stranou.

Pri zisťovaní obsahu zmluvy sa napríklad rešpektuje, že zmluva môže okrem výslovne dojednaných podmienok obsahovať aj priamo nevyjadrené podmienky, ktoré môžu vyplývať tak z vôle strán, povahy a účelu zmluvy, zaužívanej praxe a zvyklostí, ako aj rozumnosti, dobrej viery a poctivého konania. Návrh výslovne uvádza, že pre naplnenie dobrej viery a poctivého konania v zmluvných vzťahoch sa vyžaduje najmä povinnosť strán spolupracovať v záujme dosiahnutia plného účinku zmluvy. Povinnosťou zmluvných strán je aj brať ohľad na práva a oprávnené záujmy druhej strany. Význam tohto ustanovenia sa ďalej odzrkadľuje v novej koncepcii riešenia následkov nesplnenia zo zmluvy.[[8]]

Poctivosť konania sa objavuje aj v časti o obsahu tzv. spotrebiteľskej zmluve.  Pri stanovení neprijateľnosti štandardnej zmluvnej podmienky sa skúma, či podmienka, v rozpore so zásadou poctivosti, spôsobuje značnú nerovnováhu;  prihliada sa najmä na to, či by poctivý podnikateľ mohol rozumne očakávať, že by spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou, ak by o nej rokoval. Poctivosť konania ovplyvňuje aj práva zmluvných strán, ak v dôsledku nepredvídateľnej a stranami nezavinenej zmene okolností sa plnenie stalo pre niektorú zo strán neprimerane zaťažujúcim, alebo ak by sa v dôsledku plnenia nepoctivo obohatila. Vtedy môže každá zo strán navrhnúť, aby súd spravodlivo prispôsobil obsah zmluvy s ohľadom na zmenené pomery, alebo aby zmluvu zrušil. Ako ďaľší príklad následkov nepoctivého konania možno uviesť spôsob nápravy vadného plnenia dlžníkom. Navrhuje sa, že v určitých situáciach veriteľ nie je povinný poskytnúť dlžníkovi lehotu na nápravu a jedným z takýchto dôvodov je skutočnosť, že veriteľ má dôvodné obavy, že dlžník vedome plnil vadne a nekonal v dobrej viere a poctivo.

Poctivosť a dobrá viera v správaní subjektov súkromného práva sa napokon očakáva aj pri  záväzkoch, ktoré vznikajú z iných právnych dôvodov, akými sú spôsobenie škody, bezdôvodné obohatenie a konanie bez príkazu.

Nové ponímanie úlohy Občianskeho zákonníka pri vytváraní podmienok pre sebarealizáciu každého človeka sa výrazne prejavuje v ustanoveniach o osobnostnom práve a jeho ochrane. Navrhovaná úprava je výrazne rozsiahlejšia, než platná úprava z roku 1964. Vzorom pre novú reguláciu sa stali moderné kódexy, za aký sa v tomto smere nepochybne považuje holandský Občiansky zákonník, Quebecký občiansky zákonník ako aj ďalšie.

Základná ochrana vychádza z premisy, že človek je nedotknuteľný a zasiahnuť do integrity človeka možno len s jeho súhlasom alebo zo zákonného dôvodu. Hranicu predstavuje pravidlo, podľa ktorého na na súhlas človeka so spôsobením závažnej ujmy do jeho integrity  neprihliada. Návrh sa popri štandardných stránkach ochrany (ochrana cti a dôstojnosti, ochrana súkromia a prejavov osobnej povahy, ochrana mena a priezviska) venuje aj úprave zásahov do integrity pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, pri prevzatí alebo držaní v zdravotníckom zariadení bez súhlasu človeka, pri odbere orgánov, tkanív alebo buniek, pri účasti na biomedicínskom výskume. Novými sú aj ustanovenia o tzv. postmortálnej ochrane (nakladanie s telom po smrti).

Podstatné zmeny obsahuje aj pri vymedzení základných pojmov a kategórií. Novinkou je už  zákonné vymedzenie veci v právnom slova zmysle. Výslovne sa uvádza, že vecou nie je živé zviera; ustanovenia o veciach sa na živé zviera použijú len v rozsahu, v akom to neodporuje povahe zvieraťa ako živého tvora ani ustanoveniam osobitného predpisu.

Aj v úprave rodinnoprávnych vzťahov Návrh prináša viacero zmien. Zásadnou je skutočnosť, že ich úprava je znova zaradená do obsahu Občianskeho zákonníka. Návrh v úvodných ustanoveniach vymedzuje manželstvo ako trvalý zväzok muža a ženy, ktoré možno uzavrieť buď občianskou alebo cirkevnou formou. Pokiaľ ide o majetkové usporiadanie medzi manželmi, Návrh upúšťa od doterajšieho inštitútu (bezpodielové spoluvlastníctvo manželov) a predkladá dve formy – zmluvné a zákonné usporiadanie majetkových práv a povinností. Uprednostňuje sa usporiadanie zmluvou; len v prípade, ak si manželia neusporiadali majetkové práva a povinnosti zmluvou, uzavretím manželstva vzniká (zákonné) majetkové spoločenstvo manželov.

Pripúšťa sa, že zmluvu o majetkovom usporiadaní môžu snúbenci uzavrieť ešte pred uzavretím manželstva; zmluva však nadobudne účinnosť až uzavretím manželstva. Z dôvodu ochrany tretích osôb sa navrhuje, aby zmluvy o majetkovom usporiadaní sa zapisovali do verejného zoznamu zriadeného osobitným zákonom.

Pri úprave vecných práva treba predovšetkým upozorniť na znovuzavedenie súkromnoprávnej zásady “superficies solo cedit”[[9]] a s tým súvisiacej úpravy práva stavby.  Potrebu zakotvenia tejto zásady ohlasovali už predchádzajúce[[10]] projekty nového Občianskeho zákonníka, keďže jej dlhodobé a ničím neodôvodnené negovanie sa považovalo za nepochopiteľné, brániace zakladaniu štandardných, právne čistých a právnou istotou vyznačujúcich sa vlastníckych režimov k pozemkom a stavbám k nim zriadeným.[[11]]  Kľúčovým je ustanovenie, v zmysle ktorého sa stavba stáva súčasťou pozemku, ak právny predpis neustanovuje inak. Ak bola stavba zriadená na cudzom pozemku, pripadá vlastníkovi pozemku s tým, že zákon určuje, ako sa následne upravia vzťahy medzi vlastníkom pozemku a zriaďovateľom stavby. Z uvedeného vyplýva, že iná osoba môže mať stavbu na cudzom pozemku, len ak jej prislúcha tzv. právo stavby.

Návrh sa v tejto časti venuje aj právam a povinnostiam vyplývajúcim z vlastníckeho práva k bytom a nebytovým priestorom.

Novonavrhovaná úprava prináša zmeny aj v úprave dedičského práva (štvrtá časť), so  zámerom podporiť voľnosť poručiteľa pri nakladaní so svojim majetkom pre prípad smrti. Z tohto dôvodu Návrh rozširuje právne tituly dedenia o dedičskú zmluvu; z hľadiska jej významu ju dokonca predraďuje pred dedenie zo závetu a zo zákona. Návrh rešpektuje vôľu dediča nedediť – v Návrhu sa dedičovi priznáva právo zrieknuť sa závetu uzavretím zmluvy s poručiteľom, ďalej právo odmietnuť dedičstvo a právo vzdať sa dedičstva v konaní o dedičstve v prospech iného dediča.

Novinkou je možnosť zriadiť tzv. ústny závet. Možnosti prejavu poslednej vôle poručiteľa sa pri tejto forme viažu na stav bezprostredného ohrozenia života. Od výnimočnosti situácie sa odvíjajú aj účinky prejavenej vôle – ústny závet zanikne, ak poručiteľ do 10 dní odo dňa zriadenia ústneho závetu nezriadi závet v písomnej podobe. Ústny závet zanikne aj vtedy, ak poručiteľ neprežije stav bezprostredného ohrozenia života a aspoň dvaja zo svedkov do 10 dní odo dňa zriadenia ústneho závetu nevykonajú súhlasné vyhlásenie o jeho obsahu; pre vyhlásenie sa vyžaduje forma notárskej zápisnice.

Návrh prinavracia do dedičského práva inštitút odkazu, čím sa rozumie ustanovenie závetu, v ktorom poručiteľ ustanovil odkazovníka k určitej sume peňazí, k určitej veci alebo určitému právu.

Tradične najobsiahlejšou je piata časť Návrhu venovaná záväzkovému právu. V tejto časti sa určujú pravidlá spoločné pre všetky záväzky, vznikajúce z právnych úkonov, protiprávnych úkonov, bezdôvodného obohatenia a iných skutočností uvedených v právnych predpisoch. Návrh sa zaoberá predovšetkým zmluvou, jej uzavretím, pričom si všíma odlišnosti, ak zmluva bola uzavretá na základe verejnej ponuky, verejnej súťaže, na dražbe alebo keď bola uzatvorená prostriedkami elektronickej komunikácie.

Návrh rešpektuje rozmanitú prax a tak predpokladá, že obsah zmluvy nemusia tvoriť len výslovne dojednané podmienky, ale aj priamo nevyjadrené podmienky, ktoré vyplývajú z vôle strán, povahy a účelu zmluvy, zaužívanej praxe a zvyklostí a tiež rozumnosti, dobrej viery a poctivého konania. V duchu nastavených zásad sa Návrh venuje regulácii štandardných zmluvných podmienok, napríklad aj v otázke záväznosti “prekvapivých ustanovení”.

Samostatná časť je venovaná záväzkom zo spotrebiteľských zmlúv. Návrh “narovnáva”  postavenie spotrebiteľa, ak spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky tak, že  vypočítava podmienky, ktoré sú z pohľadu zákona neprijateľné a podmienky, ktoré sa považujú za neprijateľné, ak sa nepreukáže opak. Neprijateľná podmienka je neplatná.

Návrh nanovo, v duchu európskych štandardov, upravuje práva a povinnosti zmluvných strán pri nesplnení. Nesplnením sa tu rozumie situácia, ak niektorá zo strán neplní vôbec, plní vadne alebo je v omeškaní; nesplnením je aj porušenie povinnosti brať ohľad na práva a oprávnené záujmy druhej strany. Návrh rozlišuje, či nesplnenie je podstatné alebo nepodstatné; toto rozlišovanie je dôležité napríklad pre určenie, či a za akých podmienok môže dotknutá strana od zmluvy jednostranne odstúpiť alebo môže využiť iný prostriedok nápravy pre nesplnenie.

Pri príprave katalógu zmluvných typov (Piata časť, druhá hlava) sa tvorcovia Návrhu inšpirovali dielom akademika Š. Lubyho.[[12]] Upravené zmluvné typy sa tak systematicky triedia podľa toho, či ide o zmluvy o prevode vlastníctva, zmluvy o prenechaní vecí na užívanie, zmluvy o konaní alebo o výsledku konania, odvážne zmluvy alebo záväzky z jednostranných úkonov.[[13]] Z pohľadu navrhovaných zmien môže byť zaujímavým nové poňatie nájomnej zmluvy, ak predmetom nájmu je “priestor na podnikanie”, ďalej zmluvy o árende, licenčnej zmluvy, zmluvy o výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe domu alebo dvoch zaopatrovateľských zmlúv.

Pokiaľ ide o komplex zmlúv uzavieraných medzi podnikateľom a spotrebiteľom (zjednodušene označované ako spotrebiteľské zmluvy), tvorcovia Návrhu rešpektovali zámer vlády SR pripraviť návrh spotrebiteľského kódexu[[14]] a do Návrhu pojali len vybrané zmluvné typy v ich základnej a všeobecnej podobe s tým, že v ostatnom sa odkazuje na úpravu v osobitnom právnom predpise.

Okrem novej systematiky a niektorých nových zmluvách, zmeny možno nájsť aj v  úprave “klasických” zmluvných typov. Pri darovacej zmluve sa napríklad ustanovuje, že darca môže požadovať od obdarovaného zaopatrenie vo forme príspevku na výživu, ak sa po odovzdaní daru bez vlastného pričinenia ocitne v stave hmotnej núdze.

Pri úprave záväzkov z iných právnych dôvodov (Piata časť, tretia hlava), konkrétne pri úprave povinnosti nahradiť spôsobenú škodu, sa tvorcovia inšpirovali Princípmi (európskeho) deliktného práva z roku 2005. Podstata prístupu vychádza z poznania, že súčasné rigidné pravidlá sú často nastavené tak, že poškodený získa buď celú náhradu, alebo nezíska nič (“all or nothing”). Tomu má zabrániť navrhovaný flexibilný systém zvažovania  rozdielnych faktorov a hodnôt nastavených tak, aby na jednej strane otvárali dostatočné možnosti pre zvažovanie okolností jednotlivého prípadu a na strane druhej limitovali svojvôľu sudcov aby výsledkom ich rozhodovanie bolo predvídateľné a konštantné.

Systém nastavených pravidiel vychádza z myšlienky, že škodu znáša ten, kto ju utrpel. (“casum sentit dominus”). Na to, aby škodu znášal niekto iný ako poškodený musia existovať určité dôvody. Dôvody pričítatelnosti, alebo ako Návrh uvádza “Dôvody povinnosti nahradiť škodu” spočívajú buď v tom, že škodu niekto zavinil sám alebo v tom, že niekto vykonáva mimoriadne nebezpečnú činnosť a zdrojom zvýšeného nebezpečenstva spôsobí škodu. Návrh, podobne ako Princípy kladie na rovnakú úroveň dôvodov pričítateľnosti aj “škodu spôsobenú inými”, kde radí prípady škody spôsobenej tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania, prípady škody spôsobenej pomocníkom a napokon škody spôsobenej osobou s nebezpečnými vlastnosťami.

Návrh vychádza z konštrukcie “právom chráneného záujmu”, pričom ochrana záujmu sa riadi najmä jeho významom, hodnotou, zreteľnosťou a rozpoznateľnosťou. V Návrhu sa spresňuje, že v hierarchii chránených záujmov sa na vrchole nachádza život, telesná a duševná integrita, ľudská dôstojnosť a sloboda. Analogicky, náprava majetkovej ujmy má pri hodnotení zásahov požívať nižšiu právnu ochranu.

Návrh sleduje myšlienku, že právo upravujúce povinnosť náhrady škody má chrániť nielen poškodeného, ale aj určiť, či je spravodlivé, aby škodu hradil konkrétny žalovaný. Tomu má napomôcť flexibilný systém nastavených pravidiel. Napríklad, pre samotné porušenie chráneného záujmu nepostačuje na to, aby sa naplnila “protiprávnosť” v tom zmysle, ako ju dosiaľ poníma civilistická teória a prax. Pri rozhodovaní má súd pristúpiť k posúdeniu správania sa pôvodcu zásahu vo vzťahu k požadovanej úrovni správania sa; kritériom je správanie sa rozumného človeka. Hodnotenie štandardu správania je závislé od povahy a hodnoty chráneného záujmu, ktorého sa dotýka (čím vyššia je hodnota chráneného záujmu, tým vyššia ochrana je mu priznaná), nebezpečnosti konania (konajúci je povinný prispôsobiť svoje správanie povahe a charakteru činnosti, ktorú vykonáva), skúseností, ktoré možno od konajúcej osoby očakávať (ak subjekt koná v rámci výkonu svojho povolania, možno očakávať vyššiu mieru skúseností, na ktoré sa poškodený spolieha), predvídateľnosti vzniku škody (predvídateľnosť ako objektívna kategória, posudzovaná k okamihu konania, ktoré viedlo k vzniku škody), vzájomného vzťahu medzi škodcom a poškodeným (čím bližší vzťah medzi subjektmi existuje, tým vyššia miera opatrnosti a obozretnosti je predpokladaná na strane konajúceho vzhľadom na oprávnené záujmy druhej strany, ktoré by konajúci škodca mal vzhľadom na blízkosť vzťahu poznať), ako aj od stupňa dosiahnuteľnosti a ceny nákladov potrebných na realizáciu preventívnych alebo alternatívnych metód (ak je cieľ možné dosiahnuť použitím viacerých metód, je potrebné zvoliť metódu, ktorá v čo najnižšej miere ohrozuje oprávnené záujmy iných, pričom je potrebné zvoliť metódu, ktorá je bezpečná napriek tomu, že jej cena je vyššia). Treba zdôrazniť, že štandard správania sa „rozumnej osoby“ sa v Návrhu neponíma ako správanie sa akéhosi „priemerného člena spoločnosti“, ale ako štandard konania  človeka moderného typu („bonus pater familias“, “good family father”, “le bon père de famille”), ktorý nepresadzuje výlučne svoje ciele, ale naopak berie do úvahy aj záujmy iných subjektov.

Návrh predpokladá aj situácie, kedy sa škoda pričíta niekomu, bez ohľadu na jeho zavinenie (tzv. objektívna zodpovednosť, prísna zodpovednosť, zodpovednosť za výsledok). Takým je prípad škody spôsobenej pri prevádzke zvlášť nebezpečnej.

Povinnosť nahradiť škodu predpokladá, že škoda vznikla v príčinnej súvislosti s porušením právom chráneného záujmu. Aj pri návrhu úpravy príčinnej súvislosti Návrh sleduje vytvorenie flexibilného systému rozhodovania. Návrh počíta s dvojstupňovým skúmaním príčinnosti. V prvom stupni sa skúma (prirodzená) kauzalita, pričom v Návrhu sa na prvom mieste uvádza, že správanie alebo iná skutočnosť je príčinou vzniku škody, ak by pri neexistencii takejto skutočnosti škoda nevznikla (“conditio sine qua non”). Tým sa hodnotenie príčinnosti nekončí. V druhom stupni sa predpokladá aplikovanie “juristického” určenia príčinnosti, kde sa ako pomôcka súdu predkladajú ďalšie okolnosti na ktoré je potrebné prihliadať. Takými okolnosťami sú napríklad predvídateľnosť škody v okamihu jej vzniku, povaha a hodnota chráneného záujmu, dôvod vzniku povinnosti nahradiť škodu, rozsah bežného životného rizika a účel normy, ktorá bola porušená.

Založenie povinnosti hradiť škodu môžu vylúčiť alebo obmedziť určité okolnosti. Návrh výslovne vypočítava nutnú obranu, krajnú núdzu, svojpomoc a privolenie poškodeného.

Záver:

Spracovaním prvej kompletnej verzie návrhu slovenského Občianskeho zákonníka sa ukončila fáza prípravných prác, započatá kreovaním rekodifikačnej komisie a schválením Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka v roku 2009. Návrhu v jeho výslednej podobe predchádzala dôkladná analýza právneho stavu,[[15]] hľadanie vhodných inšpirácií[[16]] a ich pretavenie do navrhovaných riešení. Je zrejmé, že tvorcovia prvej pracovnej verzie nového Občianskeho zákonníka sledovali zámer vytvoriť ucelený a pritom flexibilný systém úpravy súkromného práva, ktorý by v najširšej miere rešpektoval dynamiku a rôznorodosť prejavov autonómie vôle subjektu práva. Záujmom tvorcov bolo, aby sa znením nového Občianskeho zákonníka vyjadrila príslušnosť Slovenskej republiky k hodnotám európskej histórie, kultúre a poznaniu.

 

Použité zdroje:

 [[1]] Zákon č. 40/1964 Zb. v platnom znení.

[[2]] Zákon č. 513/1991 Zb. v platnom znení,

[[3]] Pelikánová, I.: Návrh občanskoprávní kodifikace z pohledu Evropských společenství. IN: Švestka, J. – Dvořák, J. – Tichý, L. (eds.) : Sborník statí z diskusních fór o rekodifikaci občanského práva. Praha ASPI, a.s. 2006, s. 82.

[[4]] Treba dodať, že ani navrhované spojenie “dobrá viera” nezodpovedá termínu “dobromyseľnosť/“dobromyseľný”, v zmysle ako ho poníma platné právo.

[[5]] Teubner, G. Legal Irritants: Good Faith in British Law or How Unifying Law Ends Up in New Divergences. In Modern Law Review, 1998, č. 1, s. 11 a nasl.

[[6]] Pozri Telec, I. Poctivost a důvěra, dobrá víra, dobré mravy, veřejná morálka a veřejný pořádek. Právní rozhledy, 2011, roč. 19, č. 1, s. 1.

[[7]] Tamže.

[[8]] Pozri Jurčová, M. – Novotná, M. – Csach, K. Jednotný systém právnych následkov nesplnenia zmluvy. Vhodné riešenie pre nové slovenské právo ? IN: Suchoža, J.,Husár, J., Hučková, R. (eds.): Právo, obchod, ekonomika V. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, 2015, ISBN 978-80-8152-315-1, s. 167 a nasl.

[[9]] Autorom zásady je klasický rímsky právnik Gaius a jej doslovný preklad znie: „Povrch, t. j. stavba, ustupuje spodku, t. j. pozemku.“

[[10]] Návrh Občianskeho zákonníka z roku 1998 a Legislatívny zámer z roku 2002.

[[11]] Nielen k historickým súvislostiam pozri napr. Lazar, J. Absencia inštitútu práva stavby a aktuálna potreba jeho uzákonenia. Justičná revue, 58, 2006, č. 4, s. 619 – 625.

[[12]] Luby, Š. Sústava záväzkových zmluvných typov v Občianskom zákonníku. Právnické štúdie, 1953, ročník II, s. 219-298.

[[13]] Podrobnejšie k dôvodom pozri Dulaková, D. – Dulak, A.: Vnútorná systematika záväzkového práva v novom slovenskom Občianskom zákonníku. IN: Suchoža, J.,Husár, J., Hučková, R. (eds.): Právo, obchod, ekonomika V. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, 2015, ISBN 978-80-8152-315-1, s. 109 a nasl.

[[14]] Pozri tiež návrh Stratégie spotrebiteľskej politiky na roky 2014-2020, schválený vládou SR na zasadnutí dňa 15.10.2014.

[[15]] Pozri http://digitalmag.sk/k-novej-kodifikacii-sukromneho-prava-cast/

[[16]] Pozri http://digitalmag.sk/k-novej-kodifikacii-sukromneho-prava-cast-ii- hladanie-inspiracii/

Autor:

Doc. JUDr. Anton Dulak, PhD.
Fakulta práva Janka Jesenského VŠD
Richterova 1711
925 21 Sládkovičovo

dulak@sba.sk

Recenzenti:

Doc. JUDr. PhDr. Tomáš Peráček, PhD.

Univerzita Komenského v Bratislava

Fakulta managementu
Doc. JUDr. Denisa Dulakova, PhD.
Paneuropská VŠ, Fakulta práva

 

image_print

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.

*